Order of Malta

Po strate Svätej zeme v roku 1291 presunul Maltézsky rád svoje sídlo a nemocnicu do Limassolu nachádzajúcom sa na ostrove Cyprus. Tam bol prítomný už od roku 1210 a to aj vďaka držbe v dôležitých nehnuteľností, privilégií a obchodných práv.

Maltézsky rád, verný vo svojej špitálnickej tradícii, postupne budoval nové nemocnice a profitoval zo strategickej polohy ostrova, kde začal budovať námornú flotilu na ochranu pútnikov putujúcich do Svätej zeme po mori. Počet členov prichádzajúcich z celej Európy postupne rástol a prispel k posilneniu štruktúry Rádu, získavajúc nové dŕžavy v Stredomorí. Medzi týmito boli aj dôležitý prístav Famagusta, mesto Nikózia a početné Veliteľstvá.

Následkom vzrastajúcej nestability na Cypre, ktorá vyústila do obmedzení ich ďalšej expanzie na ostrove, zvažovali rytieri vhodnejšiu základňu pre sídlo Maltézskeho rádu na ostrove Rodos. Napriek tomu, časť vedenia ostala na Cypre prítomná, aby spravovala  Prioráty a Veliteľstvá (hovorí sa, že ich bolo okolo roku 1374 cez 60) ešte ďalšie storočie až do polovice 15.storočia, kedy boli všetci Rytieri povolaní do kláštorného sídla na Rodose. 

Pod vedením Veľmajstra Fra’ Foulques de Villaret rytieri Maltézskeho rádu prišli v roku 1307 so svojou flotilou na ostrov Rhodos. Okolo roku 1310, po ukončení akvizície ostrova, tam bolo presunuté aj sídlo Rádu. Popri tom, že ostrov poskytoval rádovým námorným flotilám priestor v prírodných prístavoch, mal aj strategickú polohu, ktorá spájala vtedajší východný a západný svet.

V tom čase obrana kresťanského sveta vyžadovala silnú námornú flotilu. Rád aj z tohto dôvodu vybudoval takúto flotilu, ktorá bojovala vo východnom Stredomorí vo veľa známych bitkách.

Nezávislosť Maltézskeho rádu od ostatných štátov, ktorá bola udelená pápežskými dokumentmi, a všeobecné uznané právo Rádu udržiavať a rozmiestňovať vojenské sily a voliť si veľvyslancov, predstavovala základy jeho medzinárodnej subjektivity a zvrchovanosti.

Na začiatku 14.storočia boli rytieri, ktorí prišli na Rodos z každého kúta Európy. Boli zoskupení podľa reči, ktorou hovorili. Pôvodne išlo o sedem skupín jazykov: Provensálsko, Auvergne, Francúzsko, Taliansko, Aragon (Navarre), Anglicko (spolu so Škótskom a Írskom) a Nemecko. Neskôr sa pridala ôsma skupina: Kastílsko a Portugalsko. Každá jazyková vetva zahŕňala Prioráty alebo Veľkoprioráty, územné jednotky a Veliteľstvá.

Rád bol vedený Veľmajstrom (Princom z Rodosu) spolu s Radou, razil si svoje vlastné mince a udržiaval diplomatické vzťahy s ostatnými štátmi. Vyššie pozície v Ráde boli udeľované zástupcom rôznych jazykových skupín. Hlavné sídlo Rádu, kláštor, pozostával z rehoľných členov rôznych národností.

Po 6 mesiacoch obliehania a boja voči flotile a armáde Sultána Sulejmana Veľkého, boli rytieri Maltézskeho rádu donútení v roku 1523 kapitulovať a opustiť Rodos s vojenskými hodnosťami.

Rád zostal bez vlastného vlastného územia až do roku 1530, kedy Veľmajster Fra’ Philippe de Villiers de l’Isle Adam prevzal ostrov Malta, ktorý bol Rádu pridelený cisárom Karolom V. so súhlasom pápeža Klementa VII. Bolo rozhodnuté, že v prípade akejkoľvek vojny medzi kresťanskými národmi, Maltézsky rád zastávať neutrálne postavenie.

V roku 1565 bránili rytieri vedení Veľmajstrom Fra’ Jean de la Vallette ostrov Malta počas na viac ako tri mesiace trvajúceho Veľkého obliehania Osmanskou ríšou. Malta bola považovaná za poslednú prekážku pri ťažení proti kresťanskému svetu po mori. Po tomto víťazstve boli mesto a prístav na Malte pomenované podľa Veľmajstra a zakladateľa mesta Valetta. Rytieri pretvorili ostrov Malta viacerými urbanistickými projektmi, postavili paláce a kostoly, ako aj nové obranné bašty a záhrady. Počas tohto obdobia prekvitala architektúra a podpora umelcov. Na ostrove vybudovali rytieri novú nemocnicu, ktorá na vtedajšie pomery poskytovala vysoko kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Bola tu založená škola anatómie a fakulta medicíny. Rád obzvlášť prispel k rozvoju oftalmológie a farmakológie.

Popri týchto aktivitách sa vojenská flotila Maltézskeho rádu zúčastňovala v najdôležitejších vojenských bitkách v Stredozemnom mori proti Osmanskej ríši a proti pirátom zo Severnej Afriky.

Flotila Maltézskeho rádu pod velením admirála Fra‘ Pietra Giustinaniho sa pripojila k Svätej lige, ktorú založil pápež Pius V. s cieľom zabrániť expanzii Osmanskej ríše. Flotila Rádu 7. októbra 1571 prispela k víťazstvu v bitke pri Lepante, ktoré znamenalo bod odvrátilo osmanskú expanzie v Európe.

O 200 rokov neskôr v roku 1798 obsadil Napoleon Bonaparte Maltu počas výpravy do Egypta z dôvodu jej strategickej polohy.  Vzhľadom na predpisy Rádu, ktoré mu zakazujú zdvihnúť zbrane proti ostatným kresťanom, boli Rytieri donútení opustiť ich ostrov. 

Počas invázie do Egypta v roku 1798, Napoleon Bonaparte okupoval Maltu kvôli jej strategickej polohe. Rytieri boli nútení ostrov opustiť, a to aj preto, že kódex rádu zakazoval dvíhať zbrane proti iným kresťanom. Zmluva z Amiens podpísaná v roku 1802, potvrdila zvrchované práva Rádu nad ostrovom Malta, nikdy sa však neuplatnila.

Bolo to Rusko, ktoré prišlo na pomoc Maltézskemu rádu v jednom z jeho najnáročnejších období. Aj keď formálne nebol katolíkom a nemal právne predpoklady na prevzatie úradu, cár Pavol I. sa stal veľmajstrom Rádu a zabezpečil tak kontinuitu Maltézskeho rádu v týchto dramatických chvíľach jeho histórie. 

Keď cár Pavol I. v roku 1801 zomrel, jeho syn Alexander nestál o úrad veľmajstra, ktorého sa v roku 1803 ujal Giovanni Battista Tommas. 

Po zriadení svojho sídla v Messine, následne v Catanii a Ferrare, sa Rád v roku 1834 usadil v Ríme vo vtedajšom Pápežskom štáte. Tu už po oslobodení od rôznych dočasných vlád a všetkých vojenských záväzkov, sa veľmajstri Maltézskeho rádu mohli naplno venovať pôvodnej charizme Rádu a to pomoci chudobným a chorým. 

V priebehu 19. a 20. storočia Rád dôkladne zrevidoval svoje stanovy, ústavnú chartu a kódex. Strata ostrova Malta znamenala aj koniec rozdelenia Rádu na tzv. Jazyky (Langues). Následná reorganizácia rádu sa zhodovala s vytvorením národných asociácií. Prvá bola založená nemecká asociácia v roku 1859, nasledovaná v roku 1875 britskou a v roku 1877 talianskou.

V druhej polovici 19. storočia sa pôvodná špitálna misia Rádu stala opäť jeho hlavným zameraním, rozrastajúc sa ešte väčšmi počas posledného storočia a to najmä vďaka aktivitám vykonávanými Veľkopriorátmi a národnými asociáciami. Pod vedením Veľmajstra  Fra’ Ludovica Chigi Albani della Rovere (1931-1951), špitálnícke činnosti širokého zamerania a charitatívne aktivity boli vykonávané počas prvej svetovej vojny a neskôr počas druhej svetovej vojny. 

Pod vedením Veľmajstrov Fra’ Angelo de Mojana di Cologna (1962-1988) a  Fra’ Andrew Bertie (1988-2008), expandovali projekty Rádu až do najvzdialenejších oblastí sveta.