Na začiatku 14. storočia po získaní ostrova Rodos a ďalších priľahlých ostrovov nadobudol Maltézsky rád prvky štátu. Vedený Veľmajstrom a Radou, Rád si razil vlastné mince a udržiaval diplomatické styky s ostatnými krajinami.
V tomto čase prichádzali na Rodos noví rytieri z celej Európy a bolo pre nich prirodzené, že sa združovali s tými, ktorí hovorili rovnakým jazykom a zdieľali rovnaké tradície.
Rádová Generálna kapitula rozhodla na zasadaní v Montpellier v roku 1319 o vytvorení skupín špitálnikov podľa ich jazykových vetiev, tzv. „Langues“ alebo „Tongues“. Každá z týchto vetiev zahŕňala Prioráty alebo Veľkoprioráty, územné jednotky a Veliteľstvá.
Jednotlivé vetvy nevznikali podľa národných štátov, ale viac menej na základe národno-lingvistických zhôd v západnej Európe. V tomto systéme existovali aj výnimky, nakoľko Poliaci a iné slovanské národy patrili pod nemeckú vetvu, aj keď nerozprávali nemecky.
Pôvodne existovalo 7 vetiev: Provensálsko, Auvergne, Francúzsko, Taliansko, Aragon (Navarre), Anglicko (so Škótskom a Írskom) a Nemecko. V roku 1462 sa Kastília a Portugalsko oddelili od vetvy Aragon a vytvorili ôsmu vetvu. Každá vetva mala svojho hlavného predstaviteľa, ktorý sa neskoršie ujal niektorej z vysokých pozícii v Ráde. Tieto vetvy, najprv na Rodose a potom neskôr na Malte, vlastnili svoje centrum, ktoré slúžilo ako ubytovacie zariadenie, miesto stretnutí a spoločného stravovania.
Táto vnútorná organizácia rytierov Maltézskeho rádu fungovala od polovice 15. storočia a pokračovala nezmenená až do konca 19. storočia.
Strata ostrova Malta v roku 1798 ukončila rozdelenie podľa jazykových vetiev. Rád sa začal reorganizovať a zriadil národné asociácie potom, čo bolo v roku 1834 v Ríme zriadené Veľké Magistérium a nové hlavné sídlo Maltézskeho rádu. Nemci založili prvú vlastnú národnú asociáciu v roku 1859, nasledovali Briti v roku 1875 a Taliani v roku 1877. Členovia Maltézskeho rádu sú v súčasnosti zoskupení do šiestich Veľkopriorátov a 47 národných asociácii na piatich kontinentoch.
