Aj keď sa dá šanca na lepší život len jednému dieťaťu, má to veľký význam
Volá sa Ján Palo, má 45 rokov, vyrastal v detskom domove, odkiaľ sa ako 17-ročný vrátil do Topoľčian. Od vzniku Komunitného centra sv. Louisa a Zélie Martinovcov v roku 2023 je jeho súčasťou a váži si nádej, ktorú centrum dáva každému dieťaťu s miestnej rómskej komunity.
Mohli by ste sa nám krátko predstaviť? Odkiaľ pochádzate a aká bola vaša životná cesta?
Volám sa Janko Palo, mám 45 rokov a pochádzam z tejto lokality, kde žijú prevažne Rómovia a je tu aj komunitné centrum. Narodil som sa mame, ktorá mala 5 detí a všetkých súrodencov nás dali ako maličké deti do detského domova, lebo sa mama o nás nedokázala postarať. Ja som mal dva roky keď som sa dostal do detského domova.
Vyrastali ste v detskom domove a napriek tomu ste si dokázali vybudovať stabilný život. Čo vám na tejto ceste najviac pomohlo?
Keď som vyrastal v detskom domove, od skončenia základnej školy ma to začalo ťahať naspäť domov a keď som mal 17 rokov bol som naspäť zverený do starostlivosti mojej mamy aj s mojim bratom, ostatní súrodenci zostali v detskom domove. Vrátil som sa do lokality, ktorá bola v podstate skoro neobývateľná, ale ja som si s mojou partnerkou vytvoril svoju oázu v našom byte. V detskom domove som mal svoje zázemie, kamarátov, mal som sa tam dobre, ale domov mi chýbal. Dokonca sme s kamarátmi v detskom domove dostali taký nápad, aby sme sa začali deti aj z ostatných detských domovov raz za čas stretávať a dnes to je už úspešný projekt, kde sa pravidelne stretávajú odchovanci detských domovov. (Pozn. Úsmev ako dar)
Prečo ste sa rozhodli zapojiť do aktivít Komunitného centra ? Čo pre vás osobne znamená?
Do komunitného centra a do jeho aktivít sa zapájam preto, lebo sa tu cítim dobre, ľudia v ňom sú milí, ochotní vždy pomôcť, je tu možnosť rôznorodého vyžitia pre ľudí každého veku. To, že tu je komunitné centrum, pre mňa znamená nádej, že sa niekam môžem posunúť ja aj moje deti, ďalej pocit bezpečia a ochrany, že mám kde íst riešiť aj životný problém, viem že tu mi poradia.
Ako podľa vás komunitné centrum pomáha deťom a rodinám z rómskej komunity? V čom vidíte jeho najväčší prínos?
Najväčší prínos vidím v tom, že teraz keď tu je komunitné centrum, ktoré doteraz títo obyvatelia nepoznali, vidím v pomoci napr. deťom pri učení, lebo si myslím, že aj keď sa dá šanca na lepší život len jednému dieťaťu, má to veľký význam. Ďalej my dospelí sa stretávame v komunitnom centre pri riešení aj nejakých vážnych tém ako môžeme my ako komunita pomôcť, aby sa nám tu lepšie žilo. Ale stretávame sa v komunitnom centre aj pri činnostiach na odľahčenie od starostí v živote, napr. my dospelí sme mali vytvorené družstvá a navzájom sme súťažili vo vedomostnej súťaži na rôzne otázky zo života, ďalej sa aj s partnerkou zúčastňujem nácviku tradičných rómskych tancov, keď treba v komunitnom centre s niečím pomôcť, napríklad prídem niečo opraviť. Rodiny sa v centre stretávajú v rodinnom klube, vieme na koho sa máme obrátiť keď niečo potrebujeme, napríklad vybaviť na úradoch, pomôcť s niečím poradiť napríklad čo sa týka zdravia, práce, bývania, financií. Máme k dispozícii si vybrať sezónne oblečenie, pre deti hračky, a raz týždenne sa nám vypomôže tým, že dostávame aj potraviny. Ženy sa pred Vianocami učili piecť oblátky, vyrábať adventné vence.
Čo by ste odkázali deťom z komunity, ktoré dnes do centra chodia? A čo by ste chceli povedať ľuďom, ktorí tento projekt podporujú?
Deťom z komunity by som odkázal, aby vytrvali v tom čo sa naučia v centre, čo tam všetko nasajú, aby sa nevzdali svojho sna žiť lepší život, lebo deti sú v rodinách nepodporované zo strany rodičov, keďže niektorí rodičia detí sa už vzdali sna na lepší život a rezignovali. Vnímam to tak, že prostredníctvom týchto ľudí čo tu robia a čo zriadili komunitné centrum a pričinili sa o to, aby tu bolo komunitné centrum bolo, vidím ako nás Pán Boh miluje, nás cigáňov, ktorým nikto nepomôže, nikto nechápe. Boh vás nám poslal.
