Prezident Maltézskej pomoci Slovensko Na vojnu na Ukrajine sme sa pripravovali niekoľko týždňov dopredu

Čo má spoločné Maltézska pomoc s Maltézskymi rytiermi?

Maltézska pomoc Slovensko je oficiálnou charitatívnou organizáciou Zvrchovaného Maltézskeho rádu na Slovensku. Rád so svojou viac ako 900-ročnou históriou má duálnu podobu. Je to rád Katolíckej cirkvi a súčasne to je aj kvázi štátne zriadenie, ktoré je subjektom medzinárodného práva a ako také má suverenitu, čiže zvrchovanosť.

Celý názov je Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Ródu a Malty. Historicky je tam teda aj vojenský prvok. Avšak tam, kde rád prichádzal, budoval aj nemocnice a sociálne zariadenia a tým bol a stále je známy – už od stredoveku boli nemocnice prevádzkované rádom na najvyššej úrovni a aj dnes ich prevádzkujú vo svete desiatky. Maltézsky rád je apolitický a poskytuje svoje charitatívne a zdravotné služby ľuďom bez ohľadu na ich pôvod, rasu či vierovyznanie.

Dnes má rád niečo spoločné s vojenstvom?

Rád zohrával v stredoveku dôležitú obrannú úlohu pre Európu, ale v 19. storočí prešiel na zdravotnícku a charitatívnu činnosť. Dnes má rád skôr symbolicky zopár vojakov v spolupráci s talianskou armádou.

Maltézska pomoc je teda zložka rádu. Kde všade pôsobí?

Pôsobí po celom svete s tým, že zriaďuje charitatívne organizácie – Maltézske pomoci. Je to niečo podobné, ako keď v krajine pôsobí rehoľa saleziánov, dominikánov alebo františkánov a popritom si zriadia nejakú charitatívnu zložku, ktorá vykonáva charitatívnu činnosť prostredníctvom dobrovoľníkov.

Vo vedení Maltézskej pomoci sme všetci na báze pro bono čestných funkcií a nepoberáme žiadny plat a ani iné odmeny. Ja som v civilnom živote napríklad advokát. Robíme to preto, lebo sme sa ako členovia Maltézskeho rádu zaviazali, že chceme obetovať svoj čas a často aj prostriedky, aby sme pomáhali núdznym. Pri tom nám pomáhajú dobrovoľníci, ktorí nie sú členmi rádu.

Kto je teda člen rádu? Viem, že ho tvoria rytieri a dámy, vy sám ste tiež maltézsky rytier, ale máte rodinu. Maltézski rytieri teda nežijú zasvätení v kláštore?

Popri členoch Maltézskeho rádu, ktorí majú svoje rodiny, sú aj zasvätení členovia, rehoľníci, ktorí sa nazývajú profesijní rytieri. Napríklad hlava Maltézskeho rádu, veľmajster, ktorý sídli v Ríme, musí byť vždy profesijný rytier.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keby niekto cítil povolanie, môže si dať prihlášku do rádu?

Členovia rádu sú prijímaní na pozvanie. V prípade profesijných rytierov sa človek môže stať rehoľníkom v pravom slova zmysle. Vtedy skladá aj plnohodnotné rehoľné sľuby.

Pokiaľ ide o ďalších členov rádu – rytierov a dámy, ktorí nie sú profesijní –, tí skladajú určitý záväzok, môžu mať svoje rodiny a civilné povolania. Ako člen rádu mám povinnosť starať sa o rozvoj jeho diel, zapájať sa do charitatívnej a sociálnej činnosti, budovať prostredie, kde rád môže pôsobiť. Základným heslom rádu je „obrana viery a pomoc blížnemu“.

Koľko členov má rád na Slovensku?

Do tridsať. Na Slovensku Maltézsky rád nemá asociáciu alebo veľkopriorát, ako je to v iných krajinách, a členovia rádu, ktorí žijú na území Slovenska, teda patria do asociácií alebo veľkopriorátov susedných krajín. Ja napríklad patrím do rakúskeho veľkopriorátu.

Má Maltézsky rád aj územie?

Má extrateritoriálne územia v Ríme, vládnu budovu, tzv. Magistrálny palác na Via Condotti pri Španielskych schodoch, či magistrálnu vilu so záhradami na jednom zo siedmich rímskych pahorkov, na Aventíne. Potom sú aj iné miesta, ktoré patria Maltézskemu rádu, napríklad jeho veľvyslanectvá či rôzne iné nehnuteľnosti, ktoré nie sú extra teritoriálne a sú či už historického charakteru, ako napríklad zámok Mailberg v Rakúsku, alebo miesta, kde fungujú rádové charitatívne alebo zdravotné diela.

Všetci sme do poslednej chvíle verili, že vojna nebude. Avšak už dlhšie pred vojnou prevládal v rámci rádových organizácií názor, že situácia nejde dobrým smerom.Zdieľať

Rád má bilaterálne diplomatické vzťahy so 112 krajinami sveta, od roku 1993 aj so Slovenskou republikou, v rámci ktorých má vzájomne vymenených veľvyslancov. Veľvyslancom Maltézskeho rádu na Slovensku je od roku 2015 Dr. Alfred Prinz von Schönburg-Hartenstein a veľvyslancom Slovenskej republiky pri Zvrchovanom Maltézskom ráde je pán Marek Lisánsky, ktorý je zároveň veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici.

Charitatívne organizácie rádu pôsobia zasa vo viac ako 120 krajinách, kde pôsobí cez 80-tisíc oficiálnych dobrovoľníkov a profesionálnych pracovníkov.

Maltézsky rád má súčasne organizáciu Malteser International, ktorá zasahuje po celom svete, keď sú napríklad prírodné alebo humanitárne katastrofy. Je v teréne pri nešťastiach ako jedna z prvých.

Je to veľký tím so sídlom v Nemecku, kde sú ľudia z celého sveta. Keď bolo napríklad zemetrasenie na Haiti, zásahový tím z Malteser International tam išiel s plným lietadlom humanitárnej pomoci. To všetko sa dá aj vďaka diplomatickým vzťahom, ktoré Maltézsky rád má. Dobrovoľníci sú tiež vyškolení na rôzne situácie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Koľko dobrovoľníkov má Maltézska pomoc Slovensko?

Okolo 120 registrovaných dobrovoľníkov, ktorí majú školenia na prvú pomoc, sociálnu pomoc a podobne, aby vedeli adresne a kvalifikovane pomáhať núdznym.

Takže to nie je tak, že niekto k vám príde s tým, že chce pomáhať a pomáha? Musí mať školenia?

My nikoho, kto príde, že chce pomáhať, nepošleme preč. Ak sa chce niekto stať dobrovoľníkom v Maltézskej pomoci a zaujíma ho naša činnosť, tak je najprv sympatizant. Začne napríklad tým, že chodí dávať stravu bezdomovcom či rozváža obedy seniorom. Po roku-dvoch, ak ho to naďalej baví a chce pomáhať dlhodobo, môže byť navrhnutý, prípadne sa môže sám prihlásiť, aby sa stal oficiálne registrovaným dobrovoľníkom Maltézskej pomoci.

My následne zabezpečíme potrebné školenia a detailne vysvetlíme naše fungovanie. Dobrovoľník musí byť vyškolený a pripravený pomáhať núdznym bez ohľadu na ich rasu, národnosť či vierovyznanie. Aj keď sa začala vojna na Ukrajine, naši dobrovoľníci boli jedni z prvých, ktorí pomáhali priamo v teréne.

Dobrovoľníkom potom urobíme všetky potrebné školenia. Zároveň im vysvetlíme, ako funguje rád. Dobrovoľník by mal byť vyškolený a pripravený. Keď sa začala vojna na Ukrajine, my sme sa na to pripravovali už niekoľko týždňov dopredu. Boli to telefonáty celej strednej a východnej Európy vrátane Ukrajiny.

Maltézska pomoc priviezla dodávku s humanitárnou pomocou na Zakarpatskú Ukrajinu. Foto: Archív Maltézska pomoc.

Vy ste čakali vojnu?

Všetci sme do poslednej chvíle verili, že vojna nebude. Avšak už dlhšie pred vojnou prevládal v rámci rádových organizácií názor, že situácia nejde dobrým smerom. Preto charitatívne organizácie Maltézskeho rádu z Ukrajiny a zo susedných krajín mali pre istotu pravidelné koordinačné telefonáty už niekoľko týždňov pred vojnou. Tam sme, okrem iného, diskutovali aj o tom, čo budeme robiť, ak vojna predsa len vypukne.

Keď ste teda videli varovania, tak ste sa už pripravovali?

Áno, boli to koordinačné štáby, kde sme sa rozprávali o stratégii možnej pomoci a pripravovali potrebný materiál na krízový zásah, ako aj stany, ohrievače a podobne. Teda materiál a prostriedky, ktoré máme pre istotu v určitých množstvách vždy pripravené, keďže sa dajú použiť aj pri iných humanitárnych či prírodných katastrofách. Preto keď sa naplnil ten najhorší scenár a vojna vypukla, spolu s dobrovoľníkmi sme dokázali byť na hraniciach do 24 hodín so stanmi, s generátormi a ďalším materiálom.

Nikto nevedel dátum, kedy a či naozaj bude vojna, ale nemohli sme to brať na ľahkú váhu. Vždy je dobré byť pripravený. A medzinárodná koordinácia v rámci rádu a odhodlanie a skúsenosti dobrovoľníkov zohrali kľúčovú rolu v našom rýchlom nasadení a adresnej pomoci.

Dôjsť na miesto, kde je desaťtisíc ľudí a ďalší prichádzajú, nie je jednoduché. Videli sme, aké dôležité sú naše školenia, a určite ich ešte zintenzívnime.Zdieľať

Samozrejme, táto situácia bola nová. Nikto vás na sto percent nepripraví na to, čo sa bude diať, čo máte očakávať a ako sa správať. Pred niekoľkými rokmi sme s profesorom Krčmérym síce pomáhali na gréckych, chorvátskych a maďarských hraniciach počas sýrskej utečeneckej krízy, ale tam to bolo v inej forme.

Čo je však dôležité, naši dobrovoľníci sa nebáli. V prvej línii išlo veľa mladých ľudí, nezaváhali, naložili všetky potrebné veci do áut a išli na východ. Na hranicu prišli do davu ľudí, kde bol chaos, a začali pomáhať.

Ako vyzeralo ráno, keď ste sa zobudili a zistili, že Rusi napadli Ukrajinu?

Keď sa začala vojna, ihneď sme zvolali krízovú poradu. Bolo nám jasné, že toto je ten moment, na ktorý sme sa pripravovali, a musíme konať. A začali sme riešiť, že kde a ako najadresnejšie zrealizujeme pomoc.

Keď sa začal nápor na hranice, rozhodli sme sa, že pomoc bude v prvom momente najpotrebnejšia tam. Začali prichádzať tisíce ľudí v zime, bolo mínus desať stupňov. Prvá pomoc, ktorú ľudia utekajúci pred vojnou potrebovali, bolo teplo, upokojenie a nasmerovanie. Za pochodu sme potom riešili ďalšie veci.

V rámci krízovej porady sme si prerozdelili úlohy a naložili veci do áut – od generátora cez stany až po jedlo, nápoje a deky. Základné veci, ktoré môže potrebovať človek, ktorý príde.

Tieto veci ste teda však museli mať pripravené.

Samozrejme. Tým, že dlhodobo vypomáhame na hromadných podujatiach či pri krízových situáciách, sme stany, generátory a základný materiál mali pripravené v skladoch. Za pochodu sme kupovali pečivo a potraviny.

Ako si tak rýchlo dokázali dobrovoľníci vybaviť voľno?

Do služby na hranici vo Vyšnom Nemeckom sme nastupovali v piatok. Prvá skupinka dobrovoľníkov v službe boli vysokoškoláci, ktorí v ten deň nemali školu, prípadne dobrovoľníci, ktorí majú v práci väčšiu flexibilitu. Títo ľudia pomáhajú aj v iných službách, napríklad pri starých ľuďoch a bezdomovcoch či pri našich iných terénnych aktivitách. Sú s nami v permanentnom kontakte a pomáhajú v každodennej službe. Veľmi si vážim, že im môžem zavolať a povedať, že je potrebná ich pomoc, a oni nastúpia.

Rozumiem, ale je asi iné prísť niekam na pár hodín vydávať jedlo bezdomovcom alebo prísť na aktivitu s hendikepovanými a iné odísť na pár dní na hranicu.

Samozrejme, naši dobrovoľníci však chodia aj na niekoľkodňové akcie, napríklad na púť do Lúrd či týždňové tábory pre mladých s hendikepom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ale to sú plánované akcie na rozdiel od vojny.

V prvých dňoch po vypuknutí vojny preto nastúpili dobrovoľníci, ktorí mali určitý level flexibility, a ako som povedal, bol piatok a víkend. Ďalší dobrovoľníci zasa využili tieto dni, aby si vybavili dovolenku či prehodili služby v práci. Taktiež niektoré školy vtedy umožnili študentom ísť pomáhať.

Ďakujem všetkým, ktorí obetovali či už svoj voľný čas, alebo dovolenky, aby mohli pomáhať. Teším sa, že sme jedno spoločenstvo. Keď je nutné ísť do terénu a do služby, ideme spolu.

Čo nasledovalo, keď ste došli na hranice? Už ste naznačili, že tam vládol chaos.

Treba zdôrazniť, že všetci, či už ozbrojené zložky, finančná správa, alebo iné neziskové organizácie na hranici, robili najlepšie, ako vedeli. Pre všetkých to bola nová situácia. Po príchode na hranicu naši dobrovoľníci rozložili stany, spustili generátory kvôli elektrine a ohrievačom a pripravili deky, jedlo a teplé nápoje na výdaj pre utečencov. Dôjsť na miesto, kde je desaťtisíc ľudí a ďalší prichádzajú, nie je jednoduché. Videli sme, aké dôležité sú naše školenia, a určite ich ešte zintenzívnime.

Čo znamená školenie v krízových situáciách?

Ľudia sa správajú chaoticky, nevedia, čo robiť. Naše vzdelávanie tomu venuje pozornosť. Ako sa zachovať, pokiaľ je niekto zranený, ako pristupovať k ľuďom, ktorí sú v šoku, ako manažovať dav, prerozdeliť si úlohy, aby sme pomáhali efektívne, či ako komunikovať.

Čiže ste sa vedeli zorganizovať aj vďaka školeniam na hranici, kde vládol chaos? Lenže tam ste neboli len vy.

Chcem vyzdvihnúť spoluprácu s finančnou správou, vojakmi, políciou, hasičmi, Grékokatolíckou eparchiou a ďalšími, čo pôsobili na hranici. Pravidelne sme spolu komunikovali a prerozdeľovali si úlohy v rámci hranice, aby sme boli čo najefektívnejší.

Dôležité pri tejto službe boli však aj psychologické školenia. Keď prišla napríklad na hranicu uzimená matka s deťmi, tak sme jej v prvom rade dali teplý čaj a poslali ju zohriať sa do teplého stanu. To sú situácie, keď vami lomcujú emócie. Musíte si však zachovať profesionalitu.

Dá sa držať odstup, aj keď mi je človeka ľúto, že nebudem tam s ním plakať?

Aj to je súčasťou vzdelávania. To je maličkosť, ktorú niekto môže podceniť. Ja sám som mal niekoľkokrát za deň slzy na kraji a musel som usmerňovať, povzbudzovať a naši dobrovoľníci tiež. Veľakrát som ich poslal sa vyplakať s tým, že pri ľuďoch utekajúcich pred vojnou musí byť silná, silný, lebo tam pred vami stojí človek. Ja som možno štyri mesiace nespával, zjavovali sa mi rôzne situácie z hranice.

Maltézska pomoc na hraniciach. Foto: archív Maltézskej pomoci Slovensko

Ktoré momenty boli pre vás najsilnejšie?

Zažil som, keď matka prešla hranicu so starým otcom a s malým chlapcom, a povedala: „Prosím, postarajte sa o nich, ja som vojačka, musím sa vrátiť späť.“ Pobozkala ich a vrátila sa a tí ľudia ostali pred nami.

Čo ste s nimi robili?

Dali sme im jedlo, teplý čaj a zabezpečili pre nich odvoz a ubytovanie v jednom kláštore. Tiež k nám úplne sám prišiel 11-ročný chlapec, malý Hassan, ktorý mal na ruke napísané len telefónne číslo svojho brata žijúceho v Bratislave. Naše dobrovoľníčky ho zabalili do deky a dali mu horúcu čokoládu, zatiaľ čo sa v spolupráci so štátnymi zložkami hľadal kontakt na jeho brata.

Na takéto situácie sa neviete pripraviť. Musíte takéhoto človeka upokojiť, nájsť mu transport, nájsť zodpovedné ubytovanie, aby sa niekde nestratil. Keď sme spomínali prvé dni, dôležitá bola kooperácia a aj to, že nás colníci, vojaci a policajti prijali ako rovnocenných partnerov.

Preto sme dokázali spoločne vyhodnocovať situáciu každú hodinu a nájsť systém, aj keď to na začiatku nebolo ideálne. Zo začiatku, kým túto službu nezastrešil štát, sme pomáhali aj s koordináciou dopravy a ubytovania.

A ako ste riešili, aby utečenci nesadli do auta k niekomu, kto ich zneužije na obchodovanie s ľuďmi a iné nelegálne aktivity?

Bolo tam viacero profesionálnych dopravných spoločností, ktoré ponúkali bezplatnú prepravu, takže tie boli bezpečné. Pri jednotlivcoch s autami sme v spolupráci so štátnymi zložkami preverovali doklady vodičov a taktiež sme boli v kontakte s ľuďmi z Ukrajiny, až kým nedorazili na miesto ubytovania.

Dokedy ste boli na hranici?

Sme tam doteraz. Asi do septembra sme tam boli sedem dní v týždni dvadsaťštyri hodín.

Stále sú tam dobrovoľníci?

Teraz tam máme štyroch zamestnancov, službu poskytujeme ďalej. V lete potrebovali ľudia najmä vodu, na hraniciach boli niekoľkohodinové kolóny, kde ľudia odpadávali od tepla. Teraz je zasa zima, takže ponúkame deky, teplé oblečenie, nápoje a jedlo. Pokiaľ sa situácia zhorší, naši dobrovoľníci sú pripravení opäť nastúpiť do 24-hodinových služieb.

V prvých mesiacoch bola väčšina dobrovoľníkov zo západného Slovenska a trikrát do týždňa do Vyšného Nemeckého chodili naše autá, ktoré ich striedali. V jednej službe bolo šesť až dvanásť ľudí. Cez našu organizáciu sa do pomoci zapojilo asi 250 dobrovoľníkov a sympatizantov. Dnes sme tam dvanásť hodín denne.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aká je vaša úloha na hraniciach dnes?

V rámci kontingenčného plánu Ministerstva vnútra SR sme jednou z jedenástich neziskových organizácií, ktoré podpísali Memorandum o spolupráci pri riešení mimoriadnej situácie v súvislosti s príchodom veľkého počtu ľudí z Ukrajiny na územie Slovenska. Aktuálne máme na hranici k dispozícii niekoľko kontajnerov, kde sa prichádzajúci vedia zohriať, najesť či získať potrebné informácie a podporu.

Zistili sme, že k marginalizovaným skupinám obyvateľstva na Ukrajine sa mnohokrát nedostáva potrebná humanitárna pomoc a situáciu preto riešili pendlovaním. Aby sme tomu predchádzali, v spolupráci s partnermi na Ukrajine sme začali dovážať pomoc priamo tam.Zdieľať

Vy zabezpečujete aj transport humanitárnej pomoci...

Áno, aktuálne pravidelne zásobujeme šesť obcí na západnej Ukrajine. Sústreďujeme sa na komunity, ku ktorým sa mnohokrát nedostávala pomoc z centrálnych skladov. Ide najmä o Rómov, starých ľudí a siroty. Na túto potrebu sme prišli tak, že na hranicu vo Vyšnom Nemeckom prichádzali skupinky rómskeho obyvateľstva z Ukrajiny, ktoré si zobrali jedlo a išli naspäť. V spolupráci so splnomocnencom vlády SR pre rómske menšiny, s generálnym konzulom SR v Užhorode, s finančnou správou a so Zakarpatskou guberniou sme túto situáciu začali analyzovať a zisťovať, prečo sa to deje.

Takže pomoc sa zneužívala?

To nie. Zistili sme, že k marginalizovaným skupinám obyvateľstva na Ukrajine sa mnohokrát nedostáva potrebná humanitárna pomoc a situáciu preto riešili pendlovaním. Aby sme tomu predchádzali, v spolupráci s partnermi na Ukrajine sme začali dovážať pomoc priamo tam. Zo zbierok sme začali pomáhať rómskej menšine, seniorom, sirotám a vojnovým presídlencom, ktorí sú v Zakarpatsku a ktorí potrebujú pomoc.

Ako to vyzerá na Zakarpatí?

Je tam cez 450-tisíc vnútorných odídencov. Miestne komunity sa snažia robiť, čo môžu, a aj v rómskych osadách to vyzerá ešte ako-tak, ale keď prestane ísť elektrina a nebude tam teplo, tí ľudia sa posunú k nám.

Aj preto sme začali humanitárnu pomoc voziť priamo do rómskych osád na Ukrajine a rozdeľovať ju. Spolupracujeme so starostami a s kňazmi. Väčšina farností nám v spolupráci s rómskymi „barónmi“ a vajdami garantovala, že pomoc pôjde adresne, čo sme sa snažili v rámci možností aj na mieste skontrolovať. Snažíme sa im poskytovať základný servis, nazvem to prvá pomoc, teda potraviny, oblečenie, hygienické potreby či deky.

Ak to zhrniem, našou úlohou v rámci ukrajinskej utečeneckej krízy bolo vyštartovať a ísť tam, kde to bolo v prvom rade potrebné. Ukázalo sa, že pomoc pre Ukrajinu nie je na pár dní či týždňov a je potrebná na rôznych úrovniach. Z toho vyplynulo, že najprv treba pomôcť tým, ktorí došli na hranice, a popri tom aj tým, ktorí ostali na Slovensku.

Začali sme teda pomáhať aj s ubytovaním a so stravou, prípadne pomáhame s hľadaním práce či so školou pre deti. Presunuli sme sa z prvej pomoci k dlhodobej pomoci. Dnes napríklad poskytujeme ubytovanie približne 160 ľuďom.

Dobrovoľníci Maltézskej pomoci na Ukrajinskej hranici s ukrajinským chlapcom, ktorý prišiel na Slovensko sám. Foto: Archív Maltézskej pomoci

Kde ich máte ubytovaných?

Prenajali sme viaceré zariadenia, kde sú ubytovaní, a zabezpečujeme im aj dennú stravu či psychologickú pomoc. Popritom sme rozbehli v spolupráci s Vysokou školou sv. Alžbety výdajňu potravín a šatstva pre odídencov z Ukrajiny. Taktiež poskytujeme stravné lístky pre približne 300 ukrajinských dôchodcov nad 65 rokov a hendikepovaných, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi.

Starí ľudia, ktorí prišli z Ukrajiny, si prácu len tak nenájdu a tiež potrebujú ubytovanie. Na starých či hendikepovaných, alebo na rodiny s postihnutým dieťaťom, ktorí k nám utiekli, sa v systéme často zabúda.

Tiež sme riešili prípady, čo s ľuďmi, ktorých prepustili rôzne ubytovacie zariadenia pred letom a poslali ich preč. Dnes už má väčšina ľudí prácu, príjem a neustále vyhodnocujeme, ktorí ešte našu pomoc potrebujú.

Z čoho to je všetko financované?

Náš fundraising na projekty pomoci utečencom z Ukrajiny je kombinácia zbierok či sponzorských príspevkov na území Slovenska a grantov priamo od zahraničných sesterských organizácií alebo zabezpečených s ich pomocou. Aj to je sila medzinárodného rozmeru Maltézskeho rádu.

Od prvých dní vojny sa o nás ako o susednú krajinu Ukrajiny zaujímala spomínaná organizácia Malteser International, ktorá nám zabezpečila zdroje od Ministerstva zahraničných vecí Nemeckej spolkovej republiky ako súčasť väčšieho projektu pomoci ľuďom zasiahnutým vojnou na Ukrajine aj v okolitých krajinách.

Aby sme však pomoc neredukovali len na financie, Malteser International nám pomohlo aj odborne a personálne. Finančnou podporou nám pomohol aj Maltézsky rád vo Francúzsku či Globálny fond pre zabudnutých ľudí, čo je celosvetová nadácia podporujúca diela Maltézskeho rádu.

Personálne nám pomáhali aj sesterské organizácie z iných krajín, dobrovoľníci prišli z Česka, zo Slovinska či z Nemecka. Dali si záležať, aby poslali dobrovoľníkov so zdravotníckym tréningom či s tréningom pre krízové situácie. Tí ľudia vedeli, čo majú robiť. A pokiaľ ide o financie, spočiatku bola signifikantná podpora ľudí, teraz je to pomoc zo zahraničia.

Hovorí sa, že nadšenie pre pomoc Ukrajine vyprchalo. Ako to vidíte?

Čiastočne áno. Ale musím povedať, že nie všade. Teraz som napríklad preberal materiálnu zbierku od pracovníkov finančnej správy. Odovzdali nám zbierku šatstva. Tiež dokázali vyzbierať vyše 13-tisíc eur medzi svojimi zamestnancami, pričom túto zbierku sme ešte doplnili asi o 12-tisíc z našej strany a za celkovú sumu sme nakúpili potraviny, oblečenia, matrace, spacie vaky, deky a generátory. Dodali sme 40 kW profesionálny generátor pre lekáreň do jedného mesta na východe Ukrajiny.

Čítajte tiež

Fra Marco Luzzago Zomrel zástupca veľmajstra Maltézskeho rádu, viedol ho v čase krízy

Pavol Hudák

Taliansky lekár stál na čele rádu v čase, keď na jeho reformu dozerá priamo pápež, problémy odštartovala distribúcia antikoncepcie.

Pomáhajú nám aj partnerské organizácie Maltézskeho rádu zo zahraničia. Posielajú nám či už finančné príspevky, alebo aj materiálnu pomoc. Ale pomoc od miestnych ľudí klesá, to áno. Zrejme to súvisí aj so zhoršovaním sa ekonomickej situácie na Slovensku.

Ako sa pozeráte na hejterov, ktorí hovoria, že načo pomáhať Ukrajine, keď aj tu sú chudobní a núdzni?

My sa na to nepozeráme tak, že či je niekto Ukrajinec alebo Slovák. Keď dávame jedlo starým ľuďom, dáme ho všetkým. Snažíme sa pomáhať, kde treba – aktuálne aj na Ukrajine, ale za normálnych okolností predovšetkým na Slovensku. Keď niekto potrebuje pomoc, ja sa ho nepýtam, odkiaľ je.

Chápeme však, že zhoršujúca sa ekonomická situácia vyprovokuje otázky, prečo pomáhať druhým. Keď je pred vami odkázaný človek, nemôžete sa ho pýtať na pôvod. Ani v histórii rádu nikdy nerozhodovala národnosť, rasa či náboženstvo. Aj keď sme katolícky rád, pomáhame všetkým.

Stany Maltézskej pomoci na ukrajinskej hranici. Foto: Archív Maltézskej pomoci

Čo vám teraz najviac chýba, čo potrebujete, aby ste mohli pomáhať?

To je dobrá otázka. Financie sú jedna vec, ale rozumieme aj tomu, že veľa ľudí si nemôže veľmi dovoliť pomáhať. Pomôcť môže však skutočne každý – svojím časom a svojou službou, na to by sme radi apelovali. Nechceme, aby boli Maltézska pomoc a Maltézsky rád vnímané ako nejaký elitný klub.

A ak sa nedá pomáhať ani finančne, ani svojím časom, každý ma určite navyše bundu či topánky, ktoré môže darovať napríklad ľuďom bez domova.

Keď si niekto prezrie šatník, iste tam nájde nejaké staré svetre, bundy, čapice či ponožky. To môže pomôcť aj v týchto studených mesiacoch. Keď dávame teraz obedy pre ľudí bez domova v Bratislave, Nitre alebo Trenčíne, mnoho ľudí od nás pýta čapice, rukavice, šály a ponožky. Obyčajné základné veci.

Dá sa k vám pripojiť na celom Slovensku?

Áno, popri aktuálnej pomoci ukrajinským utečencom má Maltézska pomoc predovšetkým aj iné dlhodobé charitatívne projekty pomoci, napríklad starým ľuďom, ľuďom bez domova, Rómom a mladým ľuďom s hendikepom. Najaktívnejší sme v Bratislave, Nitre, Trenčíne, Topoľčanoch a aktuálne aj vo Vyšnom Nemeckom na hranici s Ukrajinou. Spojiť sa však s nami môžu, samozrejme, ľudia z celého Slovenska.